Posledné pripomenutie cez Tacita

Naša súčasná rozlúčka so stoicizmom nadobudne formu, ktorá aspoň čiastočne uzavrie tému dobrovoľnej smrti. Nepôjde však o rozbor a reflexiu temy samovraždy v dochovaných dielach Senecu či Epiktéta. Obrátime sa na Tacita a necháme  prehovoriť tohto rímskeho historika, v ktorého diele nájdeme najpresvedčivejší dôkaz, že stoicizmus bol konkrétnym spôsobom žitia a umierania:

Ak jestvuje nejaké miesto pre manov zbožných ľudí a ak, 
ako sa domnievajú filozofi, veľké duše nehynú spolu
 s telom, odpočívaj pokojne.

Tacitus, P.C.: Argicola

"Nasleduje nútený skon Annaea Senecu, najvítanejší cisárovi spomedzi všetkých ostatných...Náhodou alebo náročky prišiel (Seneca) toho dňa z Kampánie a zastavil sa na svojom vidieckom majetku štyri míle od Ríma. Ta prišiel podvečer tribún a vilu obkolesil húfmi vojakov... k Senecovi poslal jedného zo stotníkov, aby mu oznámil, že nadišla jeho posledná chvíľa. Seneca si neohrozene pýta zápis testamentu; keď sa stotník proti tomu postaví, obráti sa k priateľom so slovami, že sa mu bráni v tom, aby sa im mohol odvďačiť za ich služby...Keďže plačú, Seneca sa im prihovára najprv prosto, potom ich prísnejším tónom karhá a privádza opäť k pevnosti, spytujúc sa, kam sa podeli princípy múdrosti, kam postoj, ktorým sa toľko rokov obraňovali proti úderom osudu?... 

(Potom) obíjme manželku a trošku dojatý okamžitým strachom o ňu, prosí ju a zaprisaháva, aby miernila svoj bôl, neoddávala sa mu naveky, lež usilovala sa v rozjímaní o živote cnostne prežitom znášať stratu manžela v ušlachtilých útechách. Naproti tomu ona ho ubezpečuje, že je tiež rozhodnutá zomrieť a volá po ruke, čo by ju prebodla...

Potom jediným seknutím dýky si otvoria žily na rukách. Keďže zo Senecovho starého tela zmoreného slabou stravou len pomaly tiekla krv, preťal si tepny aj na členkoch a pod kolenami; vysílený desnými mukami, aby svojou bolesťou nezlomil manželkinu odvahu a aby sa ho pri pohľade na jej trápenie nezmocnila priveľká citlivosť, radí jej prejsť do druhej miestnosti...

Seneca, pretože to už dlho trvalo a smrť ešte vždy neprichádzala, prosí Statia Annaea, ktorého z dlhej skúsenosti poznal ako verného priateľa a obratného lekára, aby mu priniesol už dávno nachystaný jed, ktorým popravovali vinníkov odsúdených aténskym hrdelným súdom; podanú otravu vypil zbytočne, lebo jeho údy už boli ľadové a telo neprístupné jej účinkom. Nakoniec vošiel do vane s horúcou vodou a kropil najbližších otrokov, hovoriac, že túto tekutinu obetuje Jupiterovi Osloboditeľovi. Potom ho donesú do kúpeľa, kde ho udusí para; spopolnia ho bez akéhokoľvek pohrebného obradu..."

                                          Tacitus, P.C.: Agricola, Anály, Germánie, Histórie. Tatran, 1980, s. 394-397