Niektoré sľuby je lepšie nesplniť. Cena, ktorú treba za ich dodržanie zaplatiť, sa môže totiž nakoniec ukázať ako neúmerne vysoká.
Keď som začal písať sériu kratších blogov, ktorých zámerom bolo v skratke a heslovito predstaviť kľúčové témy v myslení stoicizmu, bol som presvedčený, že toto písanie bude istou formou terapie. Samotní stoici vnímali filozofiu ako istú formu liečby duše a preto nebolo moje presvedčenie celkom bezdôvodné. Nájsť prostredníctvom reči iného liek na vlastné problémy- tak by sa dali charakterizovať okolnosti, za ktorých predošlé blogy vznikali. Čím hlbšie som sa však ponáral do prác Senecu, Epiktéta a Marca Aurélia, tým mi bolo jasnejšie, čo by som musel obetovať, aby bol liek, ktorý som v stoicizme hladal, naozaj účinný. Reč iného môže pomôcť len vtedy, ak ju subjekt príjme za vlastnú- je nutné premeniť „iné“ na „svoje iné“.
Duševný pokoj sa dostavil pomerne ľahko a myšlienky, ktoré ma pred tým vnútorne zožierali, sa dostali plne pod moju kontrolu. Vnútorna logika a systematickosť argumentov, ktoré som našiel v dielach stoicizmu, ma presvedčili, že lepšie ako súcit je tvrdosť, ako nádej istota dneška. Svoj zmysel získali všetky zdanlivo absurdné predstavy stoicizmu o osude, o škodlivosti citov, o nutnosti dokonalého sebaovládania prostredníctovm rozumu. Tí, čo vidia v dielach Senecu ci Epikteta len súbor životných múdrosti na spôsob „ako vravela stará mater“ sa hlboko mýlia. Ide skutočne o formovanie subjektu, o konkrétnu formu sebaformovania, ktoré sa v západnom myslení stratilo s príchodom kresťanstva. Aby však človek pochopil silu, ktorá je v stoicizme ukrytá, musí -aspoň čiastočne a na krátky čas- prijať myšlienky v ňom obsiahnuté. Redukcii na „múdrosti starej matere“ sa dá vyhnúť len v prípade, ak sa bude stoicizmus vnímať tak, ako sa vnímal sám t.j. ako terapia.
Každým blogom som sa približoval k bodu, v ktorom stoicizmus prestával byť konkrétnou dejinnou formou myslenia a získaval atribúty toho, čím bytostne je, t.j. systémom, ktorý pomocou meditácií ukotvuje subjekt v sietí významov sledujúcich jeden cieľ- oslobodenie od tých predstáv a spôsobov žitia, ktoré navodzujú neistotu a nepokoj. Celkom jasne som začal vo vlastnom živote rozpoznávať veci a udalosti, na ktoré stoicizmus upozorňoval a pred ktorými bol subjekt varovaný.
Za každým zverejneným článkom sa nachádza nemalé množstvo času, ktorý som venoval opakovanému štúdiu diel predstaviteľov rímskej stoi; každý článok je jedným malým krokom zmeny, ktorú som na sebe cítil a ktorá bola dôsledkom tohto štúdia. Vyhnutie sa redukcii stoicizmu na „múdrosti starej matere“ malo za svoj dôsledok premenu „iného“ na „svoje iné“. Vyústenie, ktoré som plánoval zasadiť do rozboru témy dobrovoľnej smrti, však vo mne vyvolalo istú bezradnosť. Na jednej strane som plne rozumel argumentom, ktoré obhajovali samovraždu ako vec za istých okolností žiadúcu a ktorej miesto v živote cnostného je nezastupiteľné, no zároveň s tým sa vo mne hlasno ozíval varovný hlas.
Filozofiu som bral ako koníček, ako zaujímavú myšlienkovú púť, ako spôsob spoznávania myslenia iných, iného myslenia. Pri stoicizme som však prekročil hranicu a skúmaný predmet, ktorý som sa snažil uchopiť, začal uchopovať mňa. Rozum získal absolutnú dominanciu. Pri téme dobrovoľnej smrti som si túto skutočnosť naplno uvedomil. Začal som rozumom uchopovať ne-rozumové; začal som súhlasiť s názorom, že rozumovaním sa dá dosiahnuť odstránenie pnutia, ktoré je človeku vlastné a ktoré je spôsobene protikladom vôle k životu a nutnosti jeho konca.
Zatiaľ čo som jednou rukou dostával prostredníctvom rozumovania duševnú vzpruhu, z druhej mi unikala schopnosť autenticky preživať konkrétne situácie. Nešlo o smiech či veselosť; stoicizmus nie je filozofiou smútku. Nie je ani filozofiou samoty, ani smrti, ani ničím, čo by sa dalo takto idiotsky jednoslovne charakterizovať (s čím som sa však pri skúmaní stoicizmu stretol). To, čo som cítil, bola rezignácia na riešenie istých otázok a moja hrdosť na túto rezignáciu. Jednoducho som viac isté veci nechcel zažiť a bol som rád, že som ich nechcel.
Ale ako to už býva, človek mieni, pánboh mení. Nestala sa žiadna zásadná udalosť, žiaden životný zlom. Nestretol som anjela, ani nič podobné. Vlastne celkom banalita... tá sem ale nepatrí:)
Tým však netvrdím, že by ma tematika stoicizmu viac nezaujímala alebo že by v ňom neboli veci, ktoré aj dnes považujem za užitočné. Vlastne si len pripravujem alibi: pokračovanie o dobrovoľnej smrti nebude, pretože na čas prerušujem rípanie sa v stoicizme. Ak ale niekoho predsa len téma samovraždy v myslení stoicizmu zaujala, rád podiskutujem osobne, prípadne požiciam spoznámkované knižky...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára