2-ročné výročie

Tak a sú to dva roky, od kedy funguje tento blog... isto ste si všimli, že staré príspevky boli nenávratne zmazané. Keďže je ale výročie, rozhodol som sa sem dať úplne prvý blog, ktorý bol na tralosovi zverejnený. Za jeho vznikom bola prehratá stávka a ako dôsledok tejto prehry som mal napísať kratší príbeh. Takže olee, január 2009:

Cieľ príbehu.

Myslel som si, že osud je na mojej strane. Že život držím pevne v rukách, že všetko dobré, čo sa mi stalo, je ukážkou priazne niekoho alebo niečoho, čo riadi beh vecí a nakoniec že všetko zlé, čo som zažil, ma akýsi vyšší zmysel. Zdalo sa, že všetko sa hýbe správnym smerom. Človek sám seba chlácholí, že veci sú tak, ako MAJÚ BYŤ, že existuje nejaký poriadok, ktorý spravodlivo určuje údel ľudí.

Potom prišiel Miro. Bol zosobnením všetkých naivít, ktorým som veril. Bol dobrý a toleroval mi moje svinské správanie, bol tichší a preto som mohol byť „ten zábavný". To, že sme sa spoznali a že sme sa dali dokopy bolo potvrdením priazne, ktorá ako som veril, je cielene voči mne prejavovaná.

Miro bol teda dôkaz, že sa mi dejú len dobré a teda spravodlivé veci. Keby som vtedy nebol tak hlúpy a sebaistý, všetko dnes mohlo byť inak; možno by som ešte veril, že sa na mňa bude život stále usmievať.

Vysokoškolský život je najkrajším obdobím ľudského života. Aspoň sa tak zvykne hovoriť. A nie je to ďaleko od pravdy. Hlavne keď ste ten, ktorého život je pod patronátom šťasteny. Bol som druhák na vysokej škole a obdobie čerstvej dospelosti sa miešalo s pubertou, ktorá ešte celkom nedoznela. Na škole som vtedy spoznal viacero príjemných a dobrých ľudí, z ktorých dodnes niektorých považujem za najlepšich kamarátov. Mimochodom, skutočnosť, že som mal „šťastie" na ludí sa ani nedala vnímať inak ako tak, že šťastie je naplnením môjho osudu.

Koniec letného semestra sa vtedy veľmi rýchlo blížil a ja som si urobil skúšky v čo najskoršich termínoch. Školu som mal veľmi ľahkú. Dodnes nerozumiem, prečo niektorí ľudia cítili zo skúšiek taký silný stres a ako je vôbec možné, že niektorí moji spolužiaci školu nedokázali dokončiť. Mimochodom aj to som naivne považoval za dôkaz istej priazne- náhoda, že som mal šťastie pri ťahaní otázok, sa v mojích očiach javila ako ďaľší úsmev osudu.

Všetko, čo sa človeku stane, premení človek alebo na banalitu alebo na veľkú udalosť. Všetkému priradí určitý stupeň dôležitosti. Akoby to, že som s ľahkosťou spravil skúšky, bolo niečo viac, ako keď mi utiekol vlak. Jedno bolo totiž dôkaz, druhé iba náhoda. A pritom išlo o rovnaké udalosti, rozdiel bol len v ich časovej postupnosti. Obidva deje- aj spravenie skúšok aj zmeškanie vlaku- zaujali v čase svoje pevné miesto aby neskôr ustúpili do minulosti a v nej zostali. Stupeň dôležitosti nemá nič spoločné s ich charakterom. Jediné, čo je o nich možné povedať s istotou je, že boli, že sa stali a že v istom čase, v minulosti, aj navždy zostanú. Nie ako významné a ani ako banálne, ale ako deje, ktoré sa stali a viac už nič.

Plný presvedčivých dôkazov a vedomý si priazne osudu, začalo sa pre mňa druhé leto vysokoškolského štúdia. Spomínam si, že boli veľké horúčavy. Na Pohode, kde som mimochodom nikdy nebol, polievali ľudí z cisterien. To si pamätám zreteľne, lebo bývalo zvykom, že počas Pohody prší. V toto leto mi aj ukradli telefón. V Lýcejke, dnes „pankáčskom" podniku. Vtedy to však bola len priemerná a preživajúca kaviareň. Zvláštnou zhodou okolností som sa v dobe, kedy som nemal mobil, stretol prvý krát s Mirom. Bolo to stretnutie na slepo. Nevymenili sme si ani fotky. Prečital som si proste jeho inzerát a dohodli sme si stretnutie. Čo je celkom zvláštne je, že sme sa nakoniec aj stretli. Okrem toho, že mne mobil ukradli, Mirovi sa mobil pokazil.

Aký väčši dôkaz toho, že som pod niečou ochranou ešte mohol byť podaný? Napriek všetkým týmto patáliam sa teda stretnutie uskutočnilo. Bol koniec júla. Presný dátom neviem. Miro ho vedel. Aj deň , kedy sme si dali prvú pusu.

Stretli sme sa pri morovom stĺpe. Mal dlhé čierne rovné vlasy, ktoré mu vyseli po bokoch tváre. Ofinu mal učesanú cez čelo, tak to bolo vtedy moderné. Bol odomňa nižší. Čo som si hneď všimol boli jeho hnedé oči, nos, ktorý mi prišiel trošku väčši ako by mal byť vzhľadom k proporciám jeho tváre a ružové , nie moc veľké pery.

Veľmi sa mi páčil. Miro bol sexi. Vyzeral ako jeden chlapík z reklamy na eurotel. Aj Miro mal eurotel. Prvé rande, druhé rande a na treťom rande sme si dali prvú pusu. U mňa to bola viac menej prvá pusa vôbec. Zvláštny pocit: bál som sa aby som nič nepokazil, snažil som sa potlačiť nervozitu. Ale Miro to zvládol výborne. Chytil ma za ruku a pobozkal ma. Sedeli sme v parku medzi domami a ja som v kútiku oka neustále sledoval, či nás niekto neuvidí.

Toho som sa nikdy nezbavil. Strachu z toho, že nás niekto uvidí. Strach, ktorý mi zabraňoval byť na verejnosti taký, aký som chcel byť, však dodával prvému bozku veľký náboj. A potom 3 roky spoločného chodenia. A na jeho konci rozchod.

Koniec, ktorý neukončil len náš vzťah ale aj moje presvedčenie o priazni osudu. Bol som na kolenách. Život, ktorý mi sľuboval šťastie a dával mi ho plnou hrsťou, ma celou silou na ne zrazil. Zistil som, že osud sa s nikým nehrá a nemazlí. Že osud možno ani neexistuje, tak ako neexistuje ani priazeň osudu.

Veci sa stávajú viac menej náhodne. Tak, ako si človek vytiahne otázky na skúške, ako mu niekto ukradne telefón, či ako si náhodou v správnu chvílu prečita konkrétny inzerát,-tak sa deje väčšina udalostí v živote. Nie je dôležité či sú banálne alebo zásadné. Prvý bozk, horúčavy či rozchod- nič z toho nemá väčši zmysel. Všetky veci sa stali, "boli" a vlastne stále akoby "sú", a nič viac. Nie sú rozhodne výsledkom poriadku vecí. Nič také možno ani nie je.

Človek stojí sám oproti celému svetu, čelí obrovskej náhode. Udalosti, ktoré sa stali, spája a vytvára príbeh. Ním dáva veciam zmysel. Niektoré z vecí do príbehu nezaradí, iným venuje veľa priestoru. Príbeh má svoj dej a svoju zápletku, svoj začiatok a svoj cieľ, ku ktorému smeruje.

V skutočnosti však príbehy ľudí nesmerujú nikam. Usporiadavanie minulých udalostí nehovorí o existencii deja, alebo lepšie povedane, ZMYSLUPNEHO DEJA. To len človek chronologickým zoradením vytvorí postupnosť a medzi členmi tejto postupnosti vytvorí vzťahy. Príbehy sú teda vzťahy medzi minulými vecami, ktoré však sáme o sebe nie sú „vecami príbehu", oni proste len sú, alebo inak, oni proste len boli a nič viac.

Miro sa so mnou rozišiel a ja som zistil, že príbeh, ktorý som si vytvoril a ktorý mal vyvrcholiť v spoločnom živote , bol len klam. Tak ako moja nadutosť a pýcha, ako viera v šťastenu a všetky ostatné naivity, o ktoré som musel prísť, aby som mohol napísať tento text a tým splniť stávku.

A práve do splnenia stávky umiestnim cieľ môjho krátkeho príbehu, v ktorom svoj zmysel našlo horúce leto a cisterny s vodou, skoré urobenie skúšok, ukradnutý telefón, sladkosť prvého bozku a nakoniec rozchod a trpké vytrieznvenie z mojích ilúzií. Aspoň v minulosti a výhradne v nej sa mi podarilo vytvoriť sieť vzťahov medzi „vecami čo boli" a ich zavŕšenie umiestniť do prítomnosti- podarilo sa mi vytvoriť kratučký príbeh a tým splnit svoje slovo.

-----------------------------------

A čo sa za tie roky zmenilo? Celkom dosť... Napríklad to, že dnes mi príde zaujímavejšie riešiť stoicizmus než vlastné vnútro... že som zistil, že neustále vrtanie sa v minulosti je najlepšia cesta ako otráviť život nie len sebe ale aj všetkým naokolo... a že čo nedokáže vyliečiť rozum, utešovanie a sebaľútosť, to nakoniec zaručene vylieči čas.

p.s. za chyby ktore budu asi početné, sa ospravedlňujem, ale nechcelo sa mi to opravovať a editovať.

p.s.2: čudný pohľad na to, ako som bol pred 2 rokmi ehm....patetický?