Krajný fatalizmus

Jedným z výsledkov snahy subjektu o svoje spoznanie je uvedomenie si spojitosti života subjektu s okolitým svetom. Čím je premostená priepasť medzi vnútrom človeka a svetom, v ktorom žije?


Stoicizmus predpokladá, že nič nie je dielom náhody, že reťazenie príčin a následkov vyúsťuje aj do tých najmenších detailov života človeka. Časté používanie pojmov ako prozreteľnosť, vesmírny poriadok, vôla boha či bohov a ich vzájomné zamienanie t.j. ich synonymita nás upozorňujú na krajný fatalizmus, ktorý je v myslení rímskeho stoicizmu prítomný. Vo svete, kde nie je miesto pre náhodu a v ktorom sa nič nemôže udiať bez príčin a bez následkov, sa subjekt stáva vykonávateľom dejov, ktorých vznik, priebeh a výsledok je nezávislý od jeho vôle. Osud predchádza svoje naplnenie prostredníctvom skutočnosti, že udalosti, ktoré sa už udiali, determinujú všetky nasledovné deje. Čím je tento osud vo vzťahu k subjektu? A čím je sám o sebe?

Stoický fatalizmus sa dostáva na samú hranicu svojich možností, keď predpokladá, že vesmírny poriadok t.j. osud sveta a osud všetkých ľudí, ktorí kedy žili, žijú a budú žiť, je vo vzťahu totožnosti. Voči subjektu je teda osud tým, čomu je subjekt v celosti a bezvýhradne podriadený. Vznik jeho života, jeho priebeh a jeho koniec je len pokračovaním reťazenia príčin a následkov. Toto reťazenie, ktoré určuje osud všetkého čo je, je jediné možné a preto najlepšie. Keď Epiktétos opisuje túto skutočnosť, robí to stroho no výstižne: "Vesmír je mocný, silnejší než my, a lépe o nás rozhodl, protože s veškerenstvem spravuje i nas. Proto je odpor nerozumný, a nic více nezmuže, než že se nadarmo vzpírame, a to nám spusobuje bolesti a zármutek" 


Gnothi seauton tak spolu s existenciou a charakterom duše rozpoznáva aj nevyhnutnosť konkrétneho poriadku vecí, ktorému je subjekt podriadený. Dobrovoľná a vedomá akceptácia tejto skutočnosti je podľa stoicizmu znakom zrelosti a to z dôvodu, že podriadením sa osudu t.j. vôli bohov či prozreteľnosti dokazuje subjekt správnu znalosť pravdy a toho, prečo sú veci tak, ako sú. Toto stotožnenie vesmírneho poriadku a božej prozreteľnosti, viera v panteizmus, ktorého cieľom je stotožnenie osudu človeka s osudom vesmíru nevyúsťuje, ako sa môže zdať, v rezignáciu subjektu o sebazdokonalovanie.


Aby sme správne pochopili tomu, ako sa bezvýhradná viera v osud a odovzdanosť voči nemu dá zosúladiť so subjektom, ktorý prostredníctvom starostlivosti o seba dosahuje morálny pokrok, musíme spomenúť ďalší dualizmus prítomný v stoicizme. Protipól toho, čo je v moci subjektu a čo nie, bude obsahom nasledujúceho článku.