Prvý krok

Je pravda niečim, čo svoj obsah mení v závislosti od času, okolností a prevažujúcej "paradigmy" ? Veľmi častá otázka. Hľadaniu odpovede venovalo množstvo myslitelov značné úsilie. Nedá sa však v prípade pravdy položiť aj iná otázka t.j. otázka nie o obsahu, ale o jej charaktere? Jedným slovom, čím je pravda vo vzťahu k tomu, kto ju spoznáva?



Práve pri snahe popísať vzťah pravdy a subjektu, ktorý je pravde vystavený, ktorý ju objavuje a ktorý ju ďalej šíri sa nám ukáže priepastný rodziel medzi charakterom pravdy v modernom a v antickom (stoickom) chápaní. Formát blogu dovoľuje jeho autorovi používať značné zjednodušenia a skratky, preto toto právo naplno využijem a len heslovito poukážem na zmieňovaný zásadný rozdiel.

Ako definovať pravdu vo vzťahu k sbujektu a ako sám subjekt definuej seba pri jej hľadaní? Dnes je všeobecne akceptovanou pravdou pravda vedy. Má objektívny charakter t.j. obsahuje imperatív nezávislosti od subjektu, jej legitimita sa posudzuje primárne podľa metodologických postupov, ktorými bola získaná a jej vnútorná hodnota je nezávislá od hodnotovej orientacie vedca t.j. toho, kto ju objavuje. Pravda je teda hodnotovo neutrálna, objektívna (hovorí výhradne o tom, ako veci sú) a nepripúšta svoju subjektivizáciu t.j. jej prispôsobovanie aktuálnym hodnotovým orientáciam konkrétneho vedca. Vyhraňuje sa voči ideológii, dogmatizmu, morálnym súdom a subjektívnym preferenciám.

Charakter pravdy v chápaní stoicizmu, o ktorom bude niekoľko ďalšich blogov, je v mnohom radikálne odlišný. Poznanie pravdy mení subjekt t.j. pravda je subjektivizovaná. Premenou subjektu cez jej poznanie pravda o sebe hovorí, že nie je hodnotovo neutrálna. Naopak, obsahuje v sebe imperatív premeny toho, kto ju objavuje. Nie je objektívna v zmysle jej nezávislosti od subjektu a jej akceptácia predpokladá morálne kvality toho, kto má ambíciu sa k nej dopracovať. Jej pochopenie je teda priamo úmerné aktuálnym hodnotovým preferenciam subjektu.

Čo je v rovine praktických výpovedí o pravde naviditeľnejšim dôsledkom týchto rozdielov? V modernom chápaní pravdy ako pravdy vedeckej dáva výrok "aj nacista môže byť dobrý vedec a objavovať objektívnu pravdu" zmysel, zatiaľ čo v stoicizme by výrok "aj darebák môže poznávať pravdu" zmysel nedával.(ak by sa s poznaním pravdy z darebáka nestal zároveň cnostný muž)

Táto skutočnosť dovoľuje M. Foucaltovi rozdeliť pravdu podľa jej charakteru na dva celky: "We will call, if you like, philosophy the form of thought that ask, not of course what is true and what is flase, but what determines that there is and can be truth and falsehood and whether or not can we separate the true and the false. We will call philosophy the form of thought, that asks what it is that determine the conditions and limits of the subjects access to the truth. If we call this philosophy, then I thing, we could call "spirituality" the search, practice and experience througt which the subject carries out the necessary transformations on himself in order to have access to the truth". (Foucault,M.: The hermeneutics of the subject - Lectures at the College de France 1981/1982. Picador 2005, p. 15.)

Foucault sa v tomto prípade sústreďuje na filozofiu Descartesa ako na kruciálny okamih v dejinách myslenia, kedy sa pravda "desubjektivizovala" a stala sa objektívnou t.j. v zásade nezávislou od morálnych kvalít subjektu. Nepokračujme však ďalej.

Rozdiel medzi spiritualitou a filozofiou, ako o probléme hovorí Foucault naznačuje, čím sa budeme zaoberať v najbližších článkoch. Stoicizmus ako zosobnenie pravdy, ktorá má ambíciu zmeniť subjekt, ako zosobnenie spirituality, kladie na subjekt, ktorý má byť zmenený, kľúčovú požiadavku: STARAJ SA O SEBA.

Kto som JA, ktorý sa mám o seba starať? Ako sa mám starať sám o seba? A s akým cieľom mám túto starostlivosť voči sebe preukazovať?

Do skorého videnia! :)