Ako ale charakterizovať samotný proces starostlivosti o seba samého? Ako rozumieť tejto praxi? Veľmi schématicky:
1. Subjekt musí pomocou sebapoznania odhaliť svoje slabosti. Musí identifikovať svoje zlé zvyky, musí vo svojom doterajšom živote rozpoznať tie prvky, ktoré ho robia nespokojným a ktoré mu preto znemožňujú dosiahnuť vnútorný pokoj. Gnothi seauton (spoznaj sám seba) ukazuje svoju kritickú dôležitosť: kedže je subjekt v prvom rade zodpovedný za seba t.j. za svoj aktuálny duševný stav a nie za osud alebo za iných, musí celé svoje úsilie zamerať na rozlíšenie toho, čo je v súlade s rozumom a čo preto jeho dušu upokojuje a naopak, čo je výsledkom jeho žiadze, afektu či pudov a čo ho preto robí nespokojným.
Táto rovina sebapoznania je nanajvýš individuálna- stoicizmus pred nás nepredkladá záväzný výpočet hriechov. To je tiež pravdepodobne hlavný dôvod, prečo na jednej strane stoicizmus zdôrazňuje univerzalitu rozumu, osudu a pod. no zároveň stojí na presvedčení, že pokoj duše dosiahnu len niektorí (univerzálna platnosť vs. limitovaná aplikovateľnosť). Väčšina totiž svoje zlé zvyky alebo neodhalí, alebo ich nepovažuje za zlé alebo ich dokonca omylom označí za cnosť. Výsledkom je nakoniec to, že subjekt sa zmieta v rôznych vášňach a afektoch, mení svoje životné ciele podľa aktuálnej nálady a nikdy nedosiahne vnútornú vyrovnanosť.
2. Správnym rozlíšením rôznych prvkov, ktoré ovplyvňujú duševný stav subjektu, stáva sa subjekt pripravený na život, ktorý bude v súlade s vesmírnym poriadkom. Ako píše Seneca v jednom z listov Luciliovi: múdreho osud sprevádza, len hlupáka musí vliecť. Múdrosť, t.j. správne užitie rozumu, tak ukazuje subjektu v zásade tri základne rozlíšenia:
A. prvky, ktoré narúšajú duševný stav a prvky, ktoré navodzujú pokoj
B. veci, ktoré sú v moci subjektu a veci, ktoré nie
C. život, ktorý je v súlade s prozreteľnosťou a život hlupáka, ktorý s osudom márne bojuje
Nebude azda príliš odvážne, ak označíme stoicizmus za druh morality, ktorá všetky svoje predpoklady a všetky svoje závery odvíja práve od týchto troch rozlíšení. Ak subjekt správne rozozná ich význam a prenesie ho do roviny praxe, dosiahne cnostný život t.j život, ktorý bude vo všetkom v súlade s vôľou boha či bohov. V tejto súvislosti treba zdôrazniť často krát sa opakujúcu metaforu, ktorá prirovnáva život k zápasu či k bitke. Všetky výzvy, ktoré subjekt čakajú, sú totiž skúškou, nakoľko adekvátne spoznal pravdu o sebe a o vesmíre a nakoľko je jeho schopnosť aplikovať túto pravdu do života silná. Subjekt musí dokázať pravdivosť svojich zásad životom t.j. tým, že si nebude na život sťažovať a že v každej životnej ťažkosti rozozná aktivitu prozreteľnosti, rozozná priležitosť dokázať bohu, že je cnostným mužom. Jedným slovom: životné prekážky sú v myslení stoicizmu bitkami, v ktorej je veliteľom boh a vojakom subjekt. Epiktetos použiva uvedené prirovnanie na ilustráciu toho, že cnostný muž nikdy nereptá na boha lebo rozumie, že jeho povinnosťou je poslúchať. Dobrý vojak sa totiž nespozná podľa zbabelosti či podľa reptania na veliteľa, ale podľa vytrvalosti, odvážnosti a odhodlanosti splniť akýkoľvek rozkaz.
3. Ako dosiahnuť správne užitie rozumu, ako rozum priviesť k odhaleniu zlých zvykov, k pravde o sebe, o bohu, o osude a pod? Kritickú úlohu zohráva podľa stoicizmu filozofia. Významu filozofie pri starostlivosti subjektu o seba samého sa ale budeme venovať inokedy. V tejto fáze nášho skúmania sa uspokojme s konštatovaním, že liekom na zlé uživanie rozumu, na zlý život a na duševný nepokoj, je filozofia, ktorá ako jediná má schopnosť napraviť subjekt a to práve prostredníctovm správneho užitia rozumnosti.
4. Skúmanie zamerané na nájdenie charakteristiky procesu, ktorého aktér t.j. subjekt, má za svoj cieľ seba samého, skončíme pri pojme "melete thanatou" t.j. meditácia/uvažovanie o smrti. Nasledovný blog sa bude venovať práve tejto téme.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára