Duša

Krátkym zameraním sa na vzťah pravdy k subjektu, ktorý túto pravdu objavuje, stotožňuje sa s tým, čo ona tvrdí a ďalej ju ako pravdu šíri, sme poukázali na zásadne odlišný charakter moderného a antického chápania pravdy. Jedným z dôsledkov tejto radikálnej inakosti je, že v modernom myslení sa spoznanie pravdy bude sústredovať na čo najpozornejšie a najsterilnejšie pozorovanie a popis vonkajšieho sveta. Subjektu bude zakázané premietať svoje vnútro do pozorovaného predmetu a do záverov, ktoré pri skúmaní tohto predmetu urobí.

Naproti tomu charakter stoicky chápanej pravdy bude založený na nutnosti zamerať sa na svoje vnútro, na vnútorný stav subjektu, ktorý má ambíciu pravdu spoznať. Predmetom skúmania nebude okolitý svet a cieľom nebude jeho čo najvernejší popis. V myslení stoicizmu sa stretávame s druhom reflexie, ktorá stotožní subjekt a predmet jeho skúmania. Pozorovateľ sa stane pozorovaným s cieľom poznania pravdy o sebe samom. Čo bude dôsledkom tejto reflexie, ktorá reflektuje seba samú? Nebude to, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať, objavenie konkrétnej koncepcie ľudskej prirodzenosti.

Aj keď tento pojem v dielach antiky nenájdeme, objaví sa vďaka snahe spoznať toho, kto spoznáva pravdu, subjekt. STARAJ SA O SEBA, ako znie hlavný cieľ stoicizmu, bude mať za dôsledok vynorenie sa otázky: kto som ja, o ktorého predovšetkým mám prejavovať záujem?

Stoicizmus rozkladá človeka v triádu ducha, duše a tela. Zložka, na ktorú sa starostlivosť o seba prednostne zameria, bude duša. Jej charakter však nebude podobný tomu, čo sa dnes pod týmto pojmom myslí. V duši nebude ukrytá individualita subjektu. Nebude to JA, ktoré by sa vďaka starostlivosti povznieslo na inú, vyššiu úroveň.

Duša, aj keď bude nesmrteľná, nebude zárukou večného života individuálneho vedomia. Jej existencia smrťou človeka neskončí, no nebude v nej nič, čím by dokázala individualite prepožičať posmrtné trvanie. Vedomie seba samého, JA, sa smrťou ukončí.

Starostlivosť o seba samého preto nie je egoizmom. Nestarám sa o seba s cieľom zaručiť si večný život. Egoistickým sa skôr javí predpoklad, že dobrým životom si zaručujem nesmrteľnosť. Pomáham a konám dobro preto, aby bolo po smrti dobre mne- to je rozhodne egoistickejší postoj než postoj stoicizmu, ktorý dobro, t.j. starostlivosť o seba samého, nechápe ako prostriedok k nesmrteľnosti individua.

Prvá otázka  z konca predošlého blogu je teda zodpovedaná. STARAJ SA O SEBA je imperatív, ktorého obsahom je starostlivosť o dušu, ktorá je nesmrteľná, no ktorá zároveň s tým nemá za následok posmrtnú existenciu individuálneho vedomia. S akým cieľom a akým spôsobom sa mám o svoju dušu starať? Na tieto otázky budeme hľadať odpoveď v najbližších blogoch. Po ich zodpovedaní sa pokúsim v rovine praktických výpovedí o živote ukázať zásadnú odlišnosť v chápaní toho, čo je dobré a čo zlé. 

Do skorého :)