Keď sme charakterizovali stoicizmus ako myšlienkový smer, ktorého podstatou je poznanie pravdy, ktorá má ambíciu zmeniť subjekt, narazli sme na zásadu STARAJ SA O SEBA t.j. staraj sa o dušu, o jej pokoj. Na prvotnú námietku o egoizme sme zareagovali tým, že sme poukázali na ne-individuálny charakter duše, čím sme odstránili podozrenie z prílišného dôrazu na vlastné ego. Spomenuli sme tiež triádu tela, duše a ducha (rozumu), a to s dôrazom na zodpovedanie otázky kto som ja, o ktorého sa mám starať. Starostlivosť o seba t.j. starostlivosť subjektu o seba samého prostredníctvom poznania pravdy sa, ako už bolo uvedené, zameriava na dušu.
Ako však tento pojem chápať? Pod dušou stoicizmus rozumie život, resp. aktuálny duševný stav. STARAJ SA O SEBA neznačí nič iné než starať sa o svoje duševné rozpoloženie, o uťešovanie duše.
Aký je vzťah ducha a tela k duši? Duch t.j. vedomie, ma za cieľ prihovárať sa k rozumovej zložke duše a jej citovú zložku umlčiavať. Konkrétne formy tohto "balzamu pre dušu" rozoberieme neskôr. Najmenej problematické sa javí presvedčenie stoicizmu o vzťahu duše a tela. Telo, krehké, podliehajuce času a smrteľné, je pre dušu istým druhom väzenia. Duša, ktorá je večná t.j. nesmrteľná, bola na čas v tele uväznená. Telo nie je jej prirodzeným domovom. Tým je vesmír ako celok, v ktorom po opustení tela opäť spočinie.
Nie je však našim cieľom zameriať pozornosť na túto nepochybne naivnú formu panteizmu, ktora tvorí neoddeliteľnú súčast stoicizmu. Zhrnutie a zopár poznámok k predošlému článku, ktorý sa zameriaval na pojem duše, nám poslúžilo len ako dokončenie úvodu. V najbližsom blogu sa už budeme venovať konkrétnym formám starostlivosti o seba samého, k požiadavkám na dosiahnutie duševného pokoja t.j. cnostného a dobrého života a nakoniec k problému smrti, ktorá aj keď je pre dušu istou formou vyslobodenia, pre vedomie subjektu je definitívnym koncom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára