Smrť a uvažovanie o nej

“Žít se však musíš učit po celý život,
 a čemu se asi budeš divit ještě víc, 

po celý život se musíš učit umírat”
  Seneca, O krátkosti života

Keď sme v predošlom blogu načrtli prax, ktorá má viesť subjekt k jeho náprave, t.j. k cnostnému životu alebo k životu podľa vesmírneho poriadku, narazili sme na zásadu melete thanatou (uvažovanie nad smrťou). Prečo má subjekt o smrti uvažovať?

1. Prvým cieľom meditácie o smrti je zhodnotenie pokroku subjektu, ktorý vo svojom doterajším životom dosiahol. V jednom z listov Luciliovi Seneca opisuje, ako je prospešné, keď si človek po prežitom dni môže s radostnou myslou povedať: dnes som žil. Akým spôsobom dosiahne subjekt pocit spokojnosti s prežitým? Predovšetkým pomocou predstavy, že deň, ktorý žije, je jeho posledný. Blízkosť smrti sa pre subjekt stáva zdrojom vnútorného pokoja v okamihu, keď zbadá vlastné sebazdokonalenie, keď pocíti hrdosť na pokrok, ktorý vykonal.
   Uvažovanie o smrti je uvažovaním o krátkosti času, ktorý subjektu zostáva na sformovanie seba samého. Táto krátkosť času, t.j. krátkosť života, je pre subjekt výzvou, je istým druhom imperatívu: využi každý deň na starostlivosť o seba; neodkladaj to, na čo má každý z nás málo času. Naliehavosť a nutnosť zásady melete thanatou ilustruje Epiktetos na nasledovnom príklade: každý raz musí zomrieť; konzula zastihne smrť pri vykonávaní úradu, farmára pri oraní. “Při které činnosti chceš být smrtí přistižen?” Mravné zdokonalovanie je teda v myslení stoicizmu každodennou praxou, ktorej naliehavosť je zapríčinená krajnou limitou ľudskej existencie, t.j. smrťou. Jej blízkosť, ktorú má mať subjekt pri starostlivosti o seba na mysli, však nepôsobí len ako prostriedok na zhodnotenie doterajšieho pokroku.
2. Uvažovanie o vlastnej smrti má tiež za svoj cieľ pripraviť subjekt na prežitie udalostí, ktoré sú všeobecne považované za zlo. Subjekt má podľa myslenia stoicizmu predpokladať, že všetky životné ťažkosti, ktoré ho potenciálne môžu postihnúť, ho v skutočnosti aj postihnú. Aký cieľ  sleduje prax, ktorej obsahom je myslenie na budúce nebezpečenstvo? Prvotné zdanie, ktoré predpokladá, že za týmto druhom cvičenia je nahnanie strachu a že náslekdom tohto strachu sa zo subjektu stáva lepší človek, je mylné. V skutočnosti nejde pri úvahách, zaoberajúcich sa smrťou, o zastrašenie. To je v myslení stoicizmu považované za zlo, nakoľko ten, kto sa bojí, nemôže dosiahnuť vnútorný pokoj. Ako potom vysvetliť zásadu melete thanatou? Častým uvažovaním o smrti, o chorobách a iných životných ťažkostiach, ktoré subjekt môže zažiť, získava subjekt istú formu imunity. V negatívnom zmysle sa stáva odolný, nakoľko sa mu nestane nič, o čom by dopredu nevedel, že sa mu stať môže. V pozitívnom, a v myslení stoicizmu zásadnejšom vnímaní úlohy meditácie o smrti, subjekt zisťuje, že vo veciah, o ktorých uvažuje, nie je žiadne zlo a preto sa ich ani netreba báť. Budúca smrť, chudoba, osamotenie, zrada, vyhnanstvo- všetko menované je v rukách prozreteľnosti a zároveň nie je v moci subjektu. Čo v jeho moci je, je spoznanie pravého charakteru tzv. zla a správne užitie predstáv o ňom. Nie strach, ale vyrovnanosť a odvaha- to je dôsledok melete thanatou.

Úvahy o smrti tak plnia dvojitú funkciu: slúžia na zhodnotenie morálneho pokroku subjektu prostredníctvom uvedomenia si blízkosti smrti a zároveň mu umožňujú pochopiť skutočnosť, že v živote cnostného nie je miesto pre strach z budúcich nepriazní osudu.
Tieto úvahy však majú - hlavne v myslení Senecu- ďaľšie pokračovanie. Citátom prerušme skúmanú tému a naznačme, čomu sa bude venovať nasledujúci blog: “V ničem jiném nejsme více povinni vyhovět duši nežli ve smrti. Ať vyjde, kudy ji to pudí: touži-li po meči nebo po smyčce nebo po nějakem nápoji, který zachvátí žíly, ať jde a zláme otrocké okovy. Zaživa jsme povinni mít ohled také na jiné, při smrti jenom na sebe; nejlepší je ta, která se nám líbí” Seneca, 70. list Luciliovi