Malá odbočka

Preruším na chvíľu témy, ktoré sme sa podujali riešiť a skúsim podať skúmaný problém z čisto osobného hľadiska. Čím je stoicizmus v mojom chápaní? Čím ma oslovil?



Je priamou výzvou tomu, čo sa dnes všeobecne považuje za slobodu. Je hodenou rukavicou hodnotám ako nádej a vôľa zmeniť veci poďla vlastnej mienky, je rezignáciou na schopnosť autenticky preživať lásku. Je horkým liekom.

Čím stoicizmus spochybňuje naše chápanie slobody? Predovšetkým tým, že ju chápe ako vnútorný stav a nie ako reálnu potenciou konať podľa vlastnej vôle. Slobodný nie je ten, koho voľba je vecou osobných preferencii ale ten, kto netúži po ničom, čo nemôže dosiahnuť. Z toho je zároveň vidno, prečo je stoicizmus výzvou aj pre nádej. Kruto túto skutočnosť vyjadril Seneca:

Naděje klamná, naděje, to sladké zlo, všeho zla vrchol
utěcha pro ubohé, ať kamkoli vleče je los
duveřivá, již vubec nic nezmuže na utěk zahnat
naděje je ohleduplná, když neštěstí nejtěžši je.
Naděje nedovolí mír nalézt u věčných bran Smrti,
mečem zbavit se naráz starostí úzkostlivých.
Naděje porážku nezná a závisí na tom, co přijde.
Naděje lže, ale přesto vždycky chce duveru mít.
Proradná, slaboduchá, má z neštěstí převelkou radost,
hýčka je, tvrdí, že osud se co nejdřiv obrati zas.
Jediná neštastné drži při životě, jediná poutá,
jediná nehyne nikdy, nechodí sem a tam.
K dobrému často je milá a k špatnému milá je stále,
koho zklamala jednou, podruhé oklame zas.

Nádej, ktorá v kresťanstve predstavuje podmienku pre spásu duše, je v stoicizme vrcholom všetkého zla. Táto odlišnosť sa zmení na priepastný rozdiel ak si uvedomíme, že v rámci kresťanstva sa smrťou nič neskončí, že smrť je len prechodom do iného, vyššieho štádia existencie vedomia, ktoré sa cez smrť dostane k Božej blízkosti a dosiahne istý stupeň dokonalosti. V myslení stoicizmu sme svedkami niečoho celkom iného. Ako bolo načrtnuté v predošlych blogoch, duša síce je nesmrteľná, no vedomie nie je s dušou nijako priamo spojené. Po smrti sa duša vráti do vesmírneho celku, v ktorom nie je pre individuálne JA žiadne miesto. Azda budeme citovať celkom presne, ked vložíme do úst Senecu nasledovné: po smrti z teba zostane iba meno, aj to len chvíľu. Týmto stoicizmus spochybňuje vieru: vieru v spasenie, vieru vo večný život, vieru v Boha, ktorý ľuďom slúbil posmrtný život.

Z triády “viera, nádej, láska” zostáva už len vrchol emocialnej zložky človeka. Vieme, že je to láska, čo cíti Boh k ľudom a vieme aj to, že podľa kresťanstva to bola láska, čo Boha priviedlo k obete svojho syna. “Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.”Čím je však láska v stoicizme? Niečim celkom iným. Ak je nádej vrcholom zla, potom zlo musí mať pravdepodobne vrcholy dva. Láska totiž zatemňuje rozum, t.j. riadiacu zložku, ktorá má schopnosť rozoznávať dobro a zlo. Láska robí človeka otrokom, lebo vďaka nej túži po tom, čo nie je v jeho moci- túži po inom človeku. Vieme, že je zradcom vlasti ten, kto svojou vinou zrádza dušu. Čo iné je však láska, ak nie trýznenie svojej duše sebou samým? Ak sa človeku láska opätuje, vydáva sa jej do budúcnosti na milosť, ak sa človek v láske sklame, potom je jeho duša nespokojná. V 116. liste Senecu Luciliovi je táto skutočnosť vyjadrená nasledovne: “Snadnost i nesnadnost lásky je stejně škodlivá”

Čím hlbšie sa ponárame do myslenia stoicizmu, čím viac si uvedomujeme, v čom spočiva jeho odlišnosť od súčasnej etiky, čím lepšie rozumieme zásadám Senecu, Epiktéta a Marca Aurelia a čím viac argumentov v prospech týchto zásad spoznávame, tým sa stáva skúmanie stoicizmu náročnejšie.

To, čo začalo ako intelektuálny záujem, sa môže ľahko pretransformovať na ozajstnú zmenu subjektu. To je ale azda pravým cieľom filozofie: vystavovať naše aktuálne presvedčenia kritike a skúmať myslenie iných, iné myslenie. V tomto zmysle je stoicizmus skutočnou výzvou.