Starostlivosť o seba, ktorú sme charakterizovali ako starostlivosť o svoju dušu, resp. o duševný pokoj, je praxou pravdy, ktorú subjekt spoznal pri sebapoznávaní. Praktiky, ktoré subjekt k vnútornému pokoju majú priviesť a cvičenia, pomocou ktorých sa subjekt v žití podľa pravdy utvrdzuje, budú obsahom niekoľkých nasledovných blogov.
Keď sme v predošlých článkoch spomenuli problém vnútorného stavu subjektu, rozlíšili sme rozumovú a citovú zložku. Podľa stoicizmu je cieľom mravného konania dosiahnutie stavu, v ktorom bude riadiacou zložkou rozum. Riadiť sa rozumom znamená byť sám sebe pánom a naopak, riadiť sa pudmi, vášňami či afektmi je príznakom dobrovoľného otroctva. Prečo je tomu tak?
Rozum je v rovine praktického konania tým, čo subjektu umožňuje triediť veci na tie, ktoré sú v jeho moci a ktoré nie. Pripomeňme si toto triedenie: v moci subjektu nie je jeho osud, ten je totiž výsledkom vzťahu príčin a následkov. Osud je pevne určený a nezávislý od vôle človeka. Čo je potom v moci subjektu, ak beh všetkého vo vesmíre sa riadi dopredu daným poriadkom? Sú to predovšetkým naše predstavy, názory a postoje voči tomu, čo sa deje. Aktivita subjektu a jeho slobodná vôľa sa nenachádza v priestore vonkajšieho konania a ovplyvňovania svojho okolia ale skoro výhradne v schopnosti subjektu prijať a akceptovať aktuálny stav. Rozumné je nepriečiť sa a prijať to, čo pred nás vesmírny poriadok postavil.
Pod týmto zorným uhlom nie sú veci, ktoré sa deju všetkým, t.j. aj dobrým aj zlým, ani dobré ani zlé. Smrť, život, choroba, zrada priateľov či rodiny, priazeň alebo nepriazeň cisára, bohatstvo a chudoba- to všetko nie je v našej moci, to všetko môže zasiahnuť kohokoľvek, cnostného muža aj darebáka. Preto v týchto veciach nie je žiadne dobro ani zlo. Dobrom alebo zlom je naopak to, ako sa k týmto veciam subjekt postaví. Ak je cieľom stoicizmu dosiahnutie stavu duševného pokoja, potom tie predstavy a tie postoje, ktoré ho podporujú, sú dobrom a naopak, tie predstavy a postoje, ktoré dušu znepokojujú, sú zlom. Pripomeňme si úvod Epiktetových Rozpráv: „bohové vložili v naši moc jen to, co je nejlepši ze všeho a co má moc nad všim, to jest schopnost správneho užívaní představ“ (Epiktetos: Rukojeť,Rozpravy. Praha: Svoboda, 1972. s.53) Zdanlivá krutosť osudu či nepriazeň bohov je eliminovaná schopnosťou subjektu o tejto krutosti či nepriazni uvažovať a vytvoriť si o nich predstavu podľa vlastnej vôľe. „Musím zemřít; musím tedy přitom také vzdychat? Musím jít do vyhnanství; kto mi bráni jít s usměvem, s dobrou myslí a lehkým srdcem?“ (tamtiež s.55)
Čo je teda nutným záverom správneho rozdelenia vecí na tie, ktoré sú v našej moci a tie, ktoré nie? Čo je úlohou rozumu a našej vôle? „Máme se chápat našeho vzděláni nikoli proto, abyhcom přirozenost věcí zmněnili... nybrž proto, abychom, protože věci kolem nás jsou takové, jaké jsou a jak je jim přirozené, my sami svou vuli uvedli ve shodu s tím, co se děje“ (tamtiež, s.83)
Tieto etické rady majú subjekt presvedčiť o tom, že ak je nešťastný, ak cíti krivdu voči osudu či bohu alebo ak je nespokojný so svojim životom, je to výhradne spôsobené jeho vlastnou aktivitou t.j. jeho vlastnými predstavami a postojmi k tomu, čo sa mu udialo. Zlo nie je vo veciach, ale v našich názoroch na ne. A platí aj opak. Spokojnosť subjektu je výhradne zapríčinená jeho vnútorným stavom; spokojnosť subjektu je výhradne zapríčinená akceptáciou jeho aktuálneho postavenia a uvedomenia si, že vo veciach, ktoré môže vnímať ako prekážku, v skutočnosti nie je žiadne zlo. Jedným slovom, dobro aj zlo, duševný pokoj aj nestálosť, pocit spokojnosti aj rozhorčenia, to všetko podlieha vôli subjektu. Aj keď je teda beh udalostí výsledkom prozreteľnosti a subjekt je voči nim vo vzťahu pasívneho prijímateľa, môže užitím rozumu túto skutočnosť zužitkovať na dosiahnutie stavu vnútorného pokoja alebo naopak, môže podľahnúť ilúzii, že jeho vôľa je mocnejšia než vôľa vesmíru či bohov. Zlom sa teda rozumie predovšetkým predstava, že s osudom je možné bojovať a že sloboda spočíva v odmietnutí riadenia behu vecí prozreteľnosťou. Dôsledkom slobodnej vôle subjektu, ktorá sa obráti proti rozumnosti a stane sa zlou, je však nakoniec len pocit nespokojnosti a krivdy t.j. opak spokojného a dobrého života.
Ako však nadobudnúť o veciach správnu predstavu? Kde nájsť argumenty pre rozum, ktorý ma dušu utešovať?
.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára