Už vieme, že beh udalostí je pevne daný a že vôľa subjektu ho neovplyvní. Vieme aj to, že rozpoznanie tejto nevyhnutnosti, rozpoznanie prozreteľnosti v tom, ako sa veci dejú, je znakom zrelosti subjektu, ktorý sebapoznaním objavil, že je súčasťou vesmíru t.j. je mu podriadený. Ako však odpovedať tým, ktorí oponujú osudu a ktorí bojujú s vôľou bohov? Ako charakterizovať subjekt, ktorý odmieta byť súčasťou celku a ktorý spolu s odmietnutím svojej účasti na ňom sa vzpiera vesmírnemu poriadku? "Zradcom vlasti je ten, kto svojou vinou zrádza dušu" Ten, kto odmieta prijať nevyhnutnosť je "slepcom, čo zatvára oči rozumu". Nič nebolo Marcovi Aureliovi tak cudzie, ako odmietnutie poslušnosti vesmírnemu poriadku, nikto si nezasluhoval väčšie opovrhnutie ako ten, kto sa na svoj osud sťažuje, bojuje s ním a prieči sa mu:. "Je zbehom, kto uteká pred spoločenským poriadkom... žobrákom, kto potrebuje iných". Motivácia k prenasledovaniu kresťanov je teda jasná. Moralita, ktorá je založená na súcite s inými a na viere v slobodný beh vecí, moralita, v rámci ktorej je žiadúce, aby subjekt, ktorý tento morálny systém akceptoval, sa o svoje ťažkosti delil s inými, a ktorý od týchto iných požaduje pomoc, je priamou výzvou stoiczmu.
Nepokračujem však ďalej. K načrtnutej téme sa vrátime viac krát v ďalších blogoch. Vráťme sa tam, kde skončil predošlý blog a položme si nasledovnú otázku: čím je vymedzená starostlivosť subjektu o seba, keď jeho osud je pevne daný a keď sa za správne považuje odovzdanosť vesmíru? Kde nájsť priestor pre morálny pokrok, pre slobodnú vôľu a pre duševný pokoj či dobrý život, ak je život od narodenia po smrť určený predošlými udalosťami?
Opäť sa musíme vrátiť k imperatívu Gnothi seauton (poznaj sám seba). Už sme povedali, že sebapoznanie subjektu musí podľa stoicizmu viesť k rozpoznaniu duše a jej charakteru a k objaveniu nevyhnutného poriadku vecí vo vesmíre. Práve tieto dva základné predpoklady nám umožnia objaviť priestor skutočnej slobody, priestor, v ktorom sa subjekt bude formovať ako morálny subjekt.
Uvedomenie sa nevyhnutnosti, podľa ktorej sa jednotlivé životné udalosti odohrávajú, zbavuje subjekt priamej zodpovednosti za konanie iných. Nie je priamo v jeho moci zmeniť vesmírny poriadok a preto nie je v jeho moci zmeniť ani usporiadanie udalostí v jeho okolí. Všade naokolo vidí človek chudobu, biedu a rôzne ľudské nešťastie. V chápaní stoicizmu však ide o nevyhnutnosť, o dôsledok riadenia vesmíru prozreteľnosťou. Pripomeňme si, že o vesmírnom poriadku sa dá povedať len to, že je jediný možný a preto dobrý. Čo je však v moci subjektu a v čom spočíva jeho morálne zdokonaľovanie? Predovšetkým v tom, že rozpoznaním nevyhnutného charakteru vecí, ktoré sa dejú, akceptuje subjekt ich existenciu a nebude sa na ne dívať ako na zlo. Osud nie je v jeho moci, no jeho názor naň áno.
Pregnantne to vyjadril Epiktetos: "Zprostili tě odpovědnosti za tvé rodiče, odpovědnosti za bratry, odpovědnosti za tvé tělo, za majetek, za smrt, za život. Zač tě tedy učinili odpovědným? Jen za to, co je ve tvé moci - za náležité užívaní představ." Na inom mieste Epiktetos dáva tým, ktorí odmietajú prijať zodpovednosť výhradne len za svoje predstavy o živote , lakonickú radu: "odejdi odtud; ale zustaneš-li tu, nenařikej!" Téme dobrovoľnej smrti sa však budeme venovať neskôr. Uvedená citácia mala len poslúžiť ako ilustrácia prísnosti a dôslednosti rozdelenia vecí na tie, ktoré sú v našej moci, totiž predstava subjektu o osude, o udalostiach, ktoré v živote zažije a pod. a na tie, ktoré v jeho moci nie sú t.j. osud, zdravie, majetok atd.
Konečne sa pred nami začína objavovať priestor na zodpovedanie problematiky starostlivosti o seba. Nenáhlime sa však. Zhrňme to, čo bolo povedané.
1. Stoicizmus je založený na presvedčení, že poznanie pravdy subjektom tento subjekt nutne zmení. Pravda má silné hodnotové konotácie a preto jej spoznanie zmení aj hodnotový systém toho, kto ju spoznal.
2. Pravdu stoicizmus odhaľuje pomocou sebapoznania, ktoré je konkrétnou formou hlavného imperatívu Staraj sa o seba. Touto starostlivosťou sa rozumie starostlivosť o svoju dušu t.j. o duševný pokoj a preto sa aj sebapoznanie sústreďuje na vnútornú reflexiu subjektu.
3. Sebapoznaním odhaľuje subjekt pravú povahu duše t.j. jej nesmrteľnosť a jej spojitosť s vesmírom. Spolu s tým rozpoznáva tendenciu svojho vnútra podliehať rôznym afektom, ktoré privádzajú dušu do nepokoja.
4. Nekonečnosť vzťahu príčiny a následku spôsobuje existenciu vesmírneho poriadku - osudu, ktorému je bezvýhradne podriadený aj individuálny život subjektu.
5. Nemennosť osudu a jeho absolútnu dominanciu vo vzťahu k subjektu vníma stoicizmus ako riadenie vesmíru prozreteľnosťou t.j. ako niečo, čo nie je zlé. Sebapoznanie subjektu naberá pod týmto zorným uhlom nový význam: subjekt spoznáva, čo je a čo nie je v jeho moci.
Po tomto zhrnutí môžme konečne odpovedať na otázku, v čom primárne spočíva starostlivosť o seba. Ide o súbor praktických rád alebo o lekcie ako žiť v súlade s behom vecí, ako nereptať na osud či na bohov a nakoniec ako dôstojne zomrieť. Táto stručná a bazálna charakteristika hlavného imperatívu stoicizmu, totiž "Staraj sa o seba", nám dovoľuje formulovať konkrétne problémy, ktorými sa budeme zaoberať v nasledovných blogoch.
Opäť dovidenia.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára