Mýtus a dejin

Čím a ako deklarovať vládu nad celým svetom, ak existujú hranice, ktoré prezrádzajú bytie nepodmaneného? Ako obhájiť územne obmedzenú vládu a pritom nespochybniť nárok na celosvetovú dominanciu? Popísať spôsob, akým Rímska ríša argumentovala v prospech vlastných ambícií a zdôvodňovala svoju výnimočnosť a zároveň akceptovala skutočnosť, že existujú národy a ríše, ktoré jej úspešne vzdorujú – to je téma, ktorej sa budeme venovať. Ako vhodná pomôcka nám posluži kratšie Tacitovo dielo  Germánia.

GERMANIA

Tacitovo kratšie dielo Germánia dnes patrí medzi klasický zdroj informácii o Germánoch a ich zvykoch. Obsahuje cenné informácie o jednotlivých kmeňoch, ktoré majú súhrnné označenie Germáni, o územiach, ktoré tieto kmene obývali, a o ich spôsobe života. Ako každý iný rímsky opis cudzích národov a kmeňov obsahuje aj Tacitov spis zvláštne spojenie reálnych a faktických informácií s mytologickým rozprávaním. Aby sa podarilo objasniť dôvod tohto spojenia, musí teoretické skúmanie vysvetliť, prečo sa Rimania tak často zaujímali o cudzie kmene, ktoré žili za hranicami rímskeho impéria.

Rímska spoločnosť bola posadnutá presvedčením o vlastnej výnimočnosti. Táto výnimočnosť bola legitimizovaná vôľou bohov a samotným osudom. Titus Lívius napríklad píše: „Ale osudom bol určený – myslím – vznik znamenitého mesta i počiatok ríše, po moci bohov najväčšej“ (Livius, T.: Dejiny I. Svoboda: Praha, 1979, s. 45). Vergíliovo rozprávanie je azda najznámejším príkladom tohto druhu, no treba zdôrazniť, že podobná apologetika, obhajujúca vyvolenosť Rimanov, bola samozrejmou súčasťou každého historického rozprávania, ktorého cieľom bol opis dejín rímskeho impéria od jeho zrodu.

Čo je dôvodom spojenia legendárneho a historického? Nutnosť, ktorá spôsobuje tak časté prelínanie faktického a mýtického, je jediným možným riešením, ako odstrániť rozpor medzi prežívanou skutočnosťou- existencia nepodmanených národov a ríší s ambícou na mocenskú vládu nad celým svetom. Mýtické- či už ide o príbeh o bohom chránených bratoch (Romulus a Remus) alebo o legendárnej ceste Aenea do Itálie-  tak sleduje jeden jediný cieľ: predstaviť cudzie kmene a mocenské útvary rimanom ich vlastným slovníkom. 

Mýtické teda začleňuje ne-rímske do rímskeho pomocou príbehov, v ktorých vystupujú rôzni aktéri, s ktorými sa rimania počas svojej expanzie stretli. Aby však bolo obhájené právo rímskej vlády nad týmito aktérmi, musela byť vojenská expanzia podopretá ideológiou, ktorá túto expanziu nechápala ako výsledok mocenskej prevahy, ale ako vôľu bohov či osudu.

Alebo ešte inak: aby boli príbehy, ktoré legitimizovali imperiálnu nadvládu dôveryhodné,  bolo potrebné, aby v týchto príbehoch vystupovali aj tie národy, s ktorými sa Rimania počas svojej expanzie stretli, no ktoré spolu s tým ríši vojensky vzdorovali . Ak je totiž osudom sveta vláda Rimanov a ak je táto vláda vôľou bohov od vzniku sveta, potom sa tejto vôli musia podriadiť aj nerímske etniká. Funkcia prelínania reálneho s mytologickým je teda už zrejmá: na jednej strane sa potvrdzovalo rímske presvedčenie o vlastnej výnimočnosti a na strane druhej bola zdôvodnená existencia cudzích a doposiaľ nepodmanených národov. 

Jedným slovom: skutočnočnosť, že počas trvania rímskej ríše vždy existovali národy a mocenské útvary, ktoré Rímu vzdorovali, sa nedala vnímať ako spochybnenie odôvodnenosti rímskych imperiálnych ambícií. Celý svet sa totiž riadil len jedným osudom. V rozprávaniach o tomto osude nájdeme zmienky o Germánoch, o Židoch, o Partoch a pod. Všetcí títo zdieľajú osud tohto sveta, všetkých týchto nájdeme v rímskych mytologických príbehoch, ktorých konečné vyústenie je len jedno: potvrdenie vyvolenosti Rimanov. Dejiny Ríma a dejiny sveta su teda jedno a to isté t.j. osud rímanov a nerimanov je totožný- dominancia Ríma.

To je dôvod dnes absurdne znejúcich Tacitových tvrdení, že aj u Germánov bol Herkules a že stále „spievajú o ňom ako o najväčšom zo všetkých hrdinov“ (Tacits, P.C.: Agricola, Anály, Germánia, Histórie. Tatran: Bratislava, 1980, s. 49/50). Na území Germánie sa údajne mal nachádzať aj oltár zasvätený Odyseovi, ktorý mal na svojej strastiplnej ceste navštíviť aj túto vzdialenú a nepoznanú krajinu. Všetky tieto dnes možno úsmevné príbehy mali teda dokazovať pravdivosť rímskych mytologických príbehov.

Ak bol totiž u Germánov Herkules a ak po Germánii putoval Odyseus, čo podľa Tacita spomínajú aj samotní Germáni, znamená to, že pravdivé nebudú len príbehy o týchto dvoch gréckych hrdinoch, ale aj príbeh o Tróji, o putovaní Aenea a, nakoniec, o legendárnom založení mesta Rím z vôle samotných bohov. Napojenie dejín nerímskych národov na rímske mytologické príbehy tak v konečnom dôsledku nie je len spestrením Tacitovho rozprávania. Je jasným dôkazom, ktorý potvrdzuje oprávnenosť rímskych svetovládnych ambícií.