V okamihu, kedy má človek pocit, že všetko, čo dlho budoval, sa nenávratne rúti do priepasti, v okamihu, kedy zbadá, že jeho snaženie bolo snažením Syzifa, nastáva v ňom explózia tvorivosti. Chce písať. To je pre neho prostriedkom spovede. Dať na papier to, čo je v ňom, čo ho istým spôsobom zvnútra skľučuje. Spoveď je veľký vynález subjektu, ktorý cez zdôverenie sa hľadá útechu. Prenesie bremeno na druhého a ten tým, že si spoveď vypočuje, prejaví pochopenie a spoluúčasť.
Treba však hneď dodať. Ten, kto je príjemcom spovede, ten kto si vypočuje alebo prečíta vnútorne vyznanie iného, stane sa istým spôsobom účastný na tom, čo mu bolo povedané. Stáva sa spolu nositeľom bremena. Útecha jedného je vykúpená utrpením druhého. Ak je spoveď úprimná t.j. ak sú si spovedajúci a spovedník blízky, ide o hru s nulovým súčtom. Vykúpenie sa skutočne deje prostredníctvom bolesti, múk a utrpenia.
Dovolím si tvrdiť, že spomínaný vzťah medzi tým, kto prenáša svoje bremeno a tým, kto cudzie bremeno príjme za svoje, sa môže odohrať aj medzi čitateľom a literárnou postavou. Autori literárnych diel nepochybne často mieria pomocou dojemnosti príbehu na súcit t.j. nepriamo na spoveď. Čitateľ totiž vidí do vnútra postavy, vidí ju tak, ako ju iné postavy príbehu nedokážu vidieť a tým sa stáva spolu-účastný na jeho osude. Čitateľ je tajným spovedníkom. Zložitosť ľudskej psychiky sa pred nami ukazuje vo svojej vrcholnej komplexnosti práve vtedy, ak subjekt dobrovoľne prijíma na seba bremeno, ktoré je len fiktívne. Takouto postavou je pre mňa Turin Turambar z Tolkienovho diela Silmarilion.
Tragickosť jeho života sa začína už od jeho začiatku. Turin sa narodil v dobe vojny. Nebolo mu dovolené prežiť detstvo. Jeho otec Hurin je totiž náčelník kmeňu ľudí nosiacich v sebe hrdosť, nepoddajnosť a vieru v dobro. Spolu s inými kmeňmi vyráža Húrin do vojny proti temnému pánovi, o ktorej čitateľ vie, že je dopredu stratená. Ich však poháňa nádej. Predobrazom blížiacej sa katastrofy vo vojne je však sám Turin, ktorému zomrie sestra. Tragédia jednotlivca predchádza tragédii spoločenstva. Turinovi však nie je dovolené žialiť. Jeho matka Morwen totiž od neho vyžaduje tvrdosť a odvahu. Turín musí preto v sebe potlačiť slzy. Je jeho povinnosťou ukázať, že je synom náčelníka. V ňom sú totiž zosobnené nádeje celého kmeňa. Ako dedič musí byť silný. To, čo nenašiel Túrin u svojej matky, nachádza u telesne hendikepovaného sluhu Labadala. Ten sa stáva jeho dôverníkom a priateľom. Turin ukazuje naivitu a čistotu svojho srdca, keď Labadalov hendikep nepredstavuje žiadnu barieru medzí ním, synom náčelníka tiahnucim do vojny a zmrzačeným mužom, ktorý vykonáva len pomocné práce.
Po prehratej vojne sa Turinov otec Húrin dostáva do zajatia temného pána, ktorý uvalí kliatbu na celú Hurinovu rodinu. Čitateľ sa dozvedá to, čo nevie ani Morwen ani Túrin, totiž že ich osudy budú plné zrady a nenávisti, že sa stanú zhubou pre tých, ktorých najviac milujú a že každá ich snaha o zvrátenie tohto prekliatia nakoniec vyústi len v jeho potvrdenie. Tragédia kmeňa porazeného vo vojne sa stane predobrazom tragédie jednotlivca.
Čitateľ je svedkom hrôz, ktoré si zaslúžia odsúdenie: Turin zabije svojho najlepšieho priateľa, prinesie skazu pre spoločenstvá ľudí, ktoré ho príjmu medzi seba, v incestnom vzťahu so svojou druhou sestrou splodí dieťa a nakoniec spácha samovraždu. No spolu s tým sa čitateľ ocitá v úlohe spovedníka: pozná motívy a okolnosti Turinových skutkov, pozná jeho ľútosť a snahu svoje skutky odčiniť, vie, aké udalosti predchádzali Turinovim činom. No najmä pozná prekliatie, ktoré je temným pánom uvalené na Hurinovu rodinu. Zodpovednosť Turina sa zrieďuje v slovách temného pána: “Na všechny, které miluješ, má myšlenka dolehne jako mrak Sudby a přivede je do tmy a zoufalství. Kamkoli půjdou, vyvstane zlo. Kdykoli promluví, jejich slova dají špatnou radu. Cokoli učiní, obrátí se proti nim. Zemřou bez naděje, proklínajíce život i smrt."
Postava Turina je dokonalým zrkadlom Sizyfa. Všetky činy ktoré vykoná, výjdu nazmar a stanú sa len naplnením jeho prekliateho osudu. Finále tragédie nastáva v okamihu, kedy Turina príjme spoločenstvo ľudí, ktoré nepozná jeho skutočnú identitu. Turin v presvedčení, že kliatbu oklame, predstaví sa im ako Turambar, čo v ich jazyku znamená ”pán osudu”. Vychádzajúc z toho, že prekliatie temného pána sa vzťahuje na rod Hurina, zrieka sa Turin príslušnosti k rodu svojho otca.
Turinovo incognito má však za následok, že ho nespozná jeho vlastná sestra, od ktorej bol Turin v dlhoročnom odlúčení. Meno, ktoré by za normálnych okolností zabránilo ich láske, stráca silu zabrániť incestu. Turambar a jeho sestra spolu splodia dieťa, čo je naplnením kliatby temného pána par excellence. Pravda vypláva na povrch v momente súboja Turina s popredným služobníkom temného pána. Turin v súboji víťazí, no jeho oponent mu v okamihu smrti vyzradí, že jeho žena je v skutočnosti zároveň aj jeho sestra. Príbeh končí tým, že Turin sa nabodne na svoj meč a jeho žena zošalie a tehotná skáče z útesu.
Spovedník sa na spovedajúceho nedíva očami toho, kto trestá ale toho, kto sa snaží pochopiť. Tiaž bremena, s ktorou sa mu snaží pomôcť, však zo spovedajúceho celkom nesníme. To je dôvod, prečo nakoniec Turin volí samovraždu. Pán osudu bol osudom ovládnutý, no individuálny pocit zodpovednosti sa tým nestráca. Oprávnené presvedčenie čitateľa, že za svoje skutky nenesie Turin zodpovednosť, stráca svoje opodstatnenie v momente uvedomenia si skutočnosti, že voľba byť incognito bola voľbou Turinovou.
Napriek tomu nie je prítomné žiadne odsúdenie. Akosi intuitívne je možno pochopiť prostrediu fatalizmu, v ktorom sa príbeh Turina odohráva. Turin platí za odvahu svojho otca. Nepomohlo mu však ani zapretie príslušnosti k rodu Hurina. Prijatie iného mena osud neoklamalo. Naopak, bolo jeho naplnením. Príbeh Turina tak ani nemohol mať iný koniec. To je azda najväčšia výzva pre spovedníka: vedieť si vypočuť rozprávanie iného, no zároveň si uvedomiť, že niekedy človek nemôže vykonať viac . Bremeno nakoniec zostane vždy na spovedajúcom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára