Pád Ríma

Je symptómom dneška, že problém, ktorý púta v súvislosti s existenciou Rímskej ríše najviac pozornosti, je otázka jej pádu. Prečo Rím neprežil sťahovanie národov? Prečo ríša, ktorá bola založená na expanzii, sama cudzej expanzii podľahla? A nakoniec, prečo Rím nedokázal úspešne vzdorovať kmeňom, ktorých úroveň organizácie a kultúry nedosahovala jeho úroveň?

Na pozadí týchto otázok sa dlhodobo vedú spory o príčinách pádu Rímskej ríše a o ich význame, o dejinnej dôležitosti tejto udalosti a o jej vplyve na ďalší vývoj v Európe. Pád Ríma- to je okamih hodný pripomenutia, memento, na ktoré nesmieme zabudnúť. Alebo naopak: len spoznanie okolností pádu Ríma a príčin, ktoré k tomuto pádu viedli, uchráni civilizáciu pred barbarstvom, ktoré, ako veria niektorí, je stálou hrozbou pre tzv. Západnú civilizáciu. Venujme sa preto na chvíľu tejto otázke a skúsme sa zamyslieť, nakoľko je problém konca existencie ríše skutočne alternatívou, ktorá pred nami reálne stojí a ktorá je spolu s tým v myslení niektorých odstrašujúcim príkladom budúceho vývoja par excellence. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že vysvetlenia pádu Ríma sa často pohybujú v pomerne insitnej rovine a preto sa bude ich popis a argumentácia zameraná proti nim pohybovať na podobnej úrovni.

1. "Morálny úpadok Ríma predchádzal úpadku mocenskému. To, čo v skutočnosti položilo Rím, bola rezignácia na konkrétny etický kódex, rozšírené „ľahké mravy“, zhýralosť a pohodlnosť. To, čo mohlo Rím zachrániť a čo spolu s tým Rím prežilo, bola kresťanská viera spojená s konkrétnym druhom morálky. V dejinách prežije to, čo je v súlade s učením cirkvi a naopak to, čo popiera kresťanský koncept ľudskej prirodzenosti, je odsúdené na zánik.'' Tak znie v skratke jeden typ argumentácie, ktorá má snahu popísať udalosti vedúce k pádu ríše. Nazvime tento spôsob uvažovania o páde Ríma moralistickým a zamyslime sa nad jeho nedostatkami.

Ak Rím vďačil niečomu za svoju vnútornú silu, ktorá sa pretavila do rozsiahlej expanzie, potom to bola schopnosť úspešnej organizácie spoločnosti pomocou rímskeho konceptu práva, ktorá spolu s vojenskou precíznosťou, disciplínou a krutosťou zabezpečila Rímu nadvládu nad územiami, ktorých rozsah bol v dovtedajších dejinách Európy bezprecedentný. Moralisti zabúdajú, že sila a úspech Ríma sa nijako neodvíjali od dodržiavania etického kódexu, ktorý je v moralistickom chápaní úpadku ríše preferovaný.

Naopak, je možné konštatovať, že rast ríše sa dial napriek, nie vďaka jeho akceptácii. Platí tiež, že Rím v dobách, ktoré sú všeobecne označované za obdobie jeho upadajúceho vplyvu, bol prevažne kresťanský a od doby Konštantína ríša prijala kresťanstvo za oficiálne náboženstvo.  Spolu s tým narastal priamy vplyv cirkevných autorít, ktoré zasahovali priamo do výkonu cisárskej moci. Moralisti teda zabúdajú, že posledných 150 rokov existencie ríše bol preferovaným systémom systém kresťanský t.j. nedodržiavanie kresťanských zásad nemohlo viesť k pádu ríše. Platí ale opak: chronológia pádu Ríma je časovo zhodná s narastajúcim vplyvom kresťanstva.

Za zmienku stojí aj to, že cisár Marcus Aurelius, ktorý je moralistami často označovaný za prototyp múdreho vládcu, bol prenasledovateľom kresťanov t.j. jeho politika, označovaná za správnu, bola politikou, ktorá potláčala práve tie hodnoty a presvedčenia, ktoré mali ríšu podľa moralistov zachrániť. Nájsť priamu súvislosť medzi úpadkom Ríma a nedodržiavaním konkrétnych etických zásad je preto skôr úlohou pre ideológiu a nie pre seriózny výskum.

2.''Ekonomická ne-efektivita a štátne regulácie zasadili Rímu smrteľnú ranu, z ktorej sa Rím už nedokázal pozviechať. Otroctvo a nedodržiavanie hodnôt preferovaných ekonomickým liberalizmom – to je dôvod úpadku ríše.'' Nazvime tento pohľad ekonomicko-liberálnym a popíšme v stručnosti jeho nedostatky.

Bohatstvo a sila Ríma boli od čias jeho vzniku založené na netrhových princípoch t.j. na otroctve a štátnej regulácii. Zároveň bola expanzia ríše často motivovaná lákadlom zisku z drancovania t.j. idea, že obchod je výhodnejší než vojna, nebola v rímskom myslení významne zastúpená. To, čomu Rím vďačil za svoju územnú expanziu a silu tak v konečnom dôsledku bolo popretím zásad dnes označovaných za liberálno-trhové; politika cisárov v oblasti centralizácie a regulácie dokázala vytvoriť organizovanú spoločnosť, ktorej po vojenskej stránke nemohol konkurovať žiaden iný mocenský útvar. Jedným slovom: Rím bol silný vďaka drancovaniu, otroctvu a centralizácii. Alebo ešte inak: Rím rástol napriek nedodržiavaniu liberálno-ekonomických zásad. Presvedčenie, že toto nedodržiavanie spôsobilo jeho úpadok preto nerešpektuje historickú skutočnosť. 

Čo majú tieto dva pohľady na pád Ríma spoločné je, že stotožňujú konkrétnu dejinnú udalosť so súborom hodnôt, ktoré presadzujú. Ideologizujú dejiny za účelom potvrdenia vlastného presvedčenia, pričom zabúdajú, že v konečnom dôsledku to boli légie, nie „pravda“, čo stálo za silou Ríma.

Tendenciou ideológie je totiž popis dejín tak, aby tento opis zapadol do ideologickej mriežky, pomocou ktorej konkrétna ideológia popisuje skutočnosť. Ideológie teda vytvárajú dejinné konštrukty, príbehy ilustrujúce pravdu, ktorú šíria.

Samotné presvedčenie, že historické udalosti majú konkrétne príčiny, ktoré jasne a nemenne determinujú ich priebeh a záver, navádza na ideologizáciu histórie. Zabúda sa totiž, že deje, ktoré sú popisované a okolnosti, za ktorých sa tieto deje odohrali, sú výsledkom konkrétnej voľby konkrétnych ľudí.

Ak považujeme za absurdné tvrdenia typu: „Nato muselo a nemohlo inak než zaútočiť na Lýbiu“ alebo „Radičová musela a nemohla inak než vystriedať na poste predsedu vlády Fica“ a ak sme spolu s tým presvedčení, že nebyť vôľa konkrétnych ľudí, Nato na Lýbiu nezaútočí alebo Radičová Fica nevystrieda, potom musíme odmietnuť aj simplifikujúce deterministické vysvetlenia pádu Ríma. Rím v skutočnosti padnúť nemusel, tak ako sa nemuseli odohrať spomínané nedávne udalosti. Mohlo sa stať, že Rím napriek presvedčeniu moralistov alebo niektorých liberálno-ekonomických mysliteľov pretrvá až dodnes. Napríklad stačilo, aby v bitke pri Hadrianopolise cisár Valens preukázal trochu viac trpezlivosti a rímske légie by zabezpečili existenciu ríše  na omnoho dlhší čas. 

Okolnosti subjekt nezväzujú tak, ako sa možno niektorým zdá. Možnosť voľby je pred subjekt postavená vždy a je vecou preferencie a rozhodnutia konkrétnych ľudí, ktorou cestou sa dejiny uberú. Buďme preto skeptickí voči rozprávaniam, ktoré redukujú dejiny na jasný a predurčený reťazec príčin a následkov; buďme skeptickí voči tým, ktorí dejiny používajú na obhájenie ideologickej pravdy.