V jednom z predošlých blogov sme popísali spôsob, akým Rimania integrovali nerímske národy a ríše do vlastnej siete významov, čím sa vyhli rozporu medzi proklamovaným právom na svetovládu a skutočnosťou, v ktorej bola rímska expanzia vojensky limitovaná nepodmanenými spoločenstvami. Vzťah totožnosti medzi osudom sveta a dejinami Ríma umožňoval Rimanom začleniť pomocou mýtických príbehov ne-rímske do vlastného univerza naplneného jedinečným zmyslom.
Impérium tak nebolo len výslednicou konkrétnych historických okolností; bolo naplnením dejín. Rímske myslenie tým úspešne eliminovalo právo na existenciu paralelných významov, ktorých dejinný obsah by bol nezávislí od dejín Ríma. Čo nezapadalo do mriežky, pomocou ktorej dokázal pozorovateľ rozpoznať predestináciu sveta v rímskom podaní, to bolo falošné a klamlivé.
Nepretržitý proces umlčiavania toho, čo si nárokovalo na vlastnú existenciu, nezávislú od tejto významovej mriežky, však (možno trochu paradoxne) umožňoval za istých okolností legitimizáciu dejinnej existencie niektorých nerímskych národov a spoločenstiev. Uveďme v tejto súvislosti na prvý pohľad nevinný citát z Tacita a spolu s kratším rozborom diela O starobylosti Židov priblížme, kam sme predošlou vetou mierili.
„Židia, vyhnaní z Kréty, zaujali vraj najvzdialenejšie líbyjské končiny v čase, keď Saturnus násilne zvrhnutý Jupiterom prestal vládnuť.“ (Tacits, P.C.: Agricola, Anály, Germánia, Histórie. Tatran: Bratislava, 1980, s. 605). Čoho sme svedkami pri tomto opise, ktorý sa nám nepochybne javí tak absurdne, až je nám ťažko uveriť, že bol vôbec dôveryhodný v čase jeho vzniku?
Tacitov postup je v tomto prípade obdobný tomu, ktorý sme objavili pri analýze spojenia príbehu Herkula a opisu Germánov. Vznik Židovského národa je napojený na rímske legendárne príbehy, čím sa vytvárajú jednotné dejiny sveta - rebelujúci a neustále vzdorujúci Židia sú súčasťou univerza, v ktorom boli Rimania predurčený na dominanciu. Jedným slovom, Tacitus zasadzuje existenciu iného etnika do rímskej siete významov, čim eliminuje alternatívne výklady dejín, ktoré by neobjavovali a následne neobhajovali predestináciu Ríma.
Vzťah medzi tým, kto popisuje, začleňuje a nakoniec eliminuje možnosť alternatívneho výkladu dejín, a tým, kto je tomuto procesu vystavený, však nie je výhradne jednosmerný. Účasťou nerímskych národov na rímskych dejinách nebola len potvrdená vyvolenosť Ríma. Zmysel v rímskej sieti významov tým získala aj existencia cudzích kultúr a kmeňov. Rímske polomytologické príbehy tak boli dvojsečnou zbraňou.
Germáni, vďaka ich napojeniu na príbeh o Herkulovi, sa stali národom, ktorého existencia má v tomto svete konkrétne odôvodnenie. Sú súčasťou toho istého osudu, tých istých dejín a tej istej vôle bohov ako Rimania. Celý svet získaval konkrétny zmysel, celý svet sa stal jedným veľkým rozprávaním. Rímske polomytologické príbehy opisujúce dávne dejiny sveta sú príbehmi holistickými, ktoré slúžili na propagandistické ciele rímskej imperiálnej ideológie. No mali jeden nezamýšľaný dôsledok - umožňovali nerímskym kultúram účasť na dejinách sveta.
Túto skutočnosť využil židovský historik Flavius Josephus pri obhajobe starobylosti Židovského národa. V diele, z ktorého budeme čerpať, sa tento židovský historik vyrovnával s námietkami o mladosti Židovského národa - tvoril apologetiku dávnej minulosti Židov.
Josephus písal svoje diela v dobe rímskej hegemónie t.j. v dobe, v ktorej obhajoba rímskej imperiálnej ideológie prostredníctvom postupov, ktoré sme opísali vyššie, bola všeobecne uznávaná . Jedným slovom, akceptácia rímskej výnimočnosti bola považovaná za samozrejmosť (prítomnosť rímskych légii to zaručovala).
Na námietky o neexistencii dávnej histórie svojho národa použil tento židovský historik zaujímavý argument: „ani Hérodotós, ani Thúkydides, ani žiadni z ich súčasníkov sa nezmieňuje o Ríme...“(Flavius, J.: O starobylosti Židu, Muj život. Arista, Baset, Maitrea : Praha, 2006, s. 28). Skutočnosť, že spomínaní Gréci neuvádzajú vo svojich dejinách ani Židov, tak v konečnom dôsledku nič neznamená.
Logika tohto argumentu je jasná a priamo vychádza z toho, čo už bolo napísané. Ak existujú len jedny dejiny, do ktorých sú prostredníctvom rôznych legiend a mýtov zapísané historické príbehy všetkých národov, potom ignorovanie Rimanov ako dejinne vyvolených znamená nedôveryhodnosť historikov a ich prác, ktoré túto skutočnosť neakceptujú. Alebo ešte inak: ak v historickej práci nie sú spomínaní Rimania, ak sa ignoruje samotná vyvolenosť osudom a predurčenie, ak sa teda neakceptuje vôľa bohov a zámer dejín, je zjavné, že ide o nedokonalú a nedôveryhodnú historickú výpoveď.
Rímske zasadzovanie nerímskych kultúr a národov do svojich polomytologických príbehov teda neobhajovalo len imperiálne ambície. Poskytovalo, ako už bolo spomínané, účasť na svetovom poriadku a tým legitimizovalo existenciu cudzích národov, ktoré sa stali predmetom rímskeho rozprávania. Josephus túto skutočnosť využil dvojnásobne. Najprv zneškodnil pomocou rímskej siete významov, ktorá bola holistickou interpretáciu dejín, absenciu relevantnej zmienky o Židovskom národe v prácach významných gréckych historikov, aby neskôr obrátil zámer rímskych opisov cudzích národov a kmeňov vo svoj prospech.
Židovský historik zasadzuje ústrednú udalosť židovských dejín – exodus z Egypta – do kontextu rímskych príbehov a mýtov. Uvádza, že Židia Egypt opustili „takmer tisíc rokov pred Trójskou vojnou“ (Flavius, J.: O starobylosti Židu, Muj život. Arista, Baset, Maitrea: Praha, 2006, s. 32). Táto veta, ktorá môže mať na prvý pohľad banálny obsah, však plnila veľmi dôležitú úlohu. Josephus tým, že spomenul ako relevantnú historickú udalosť Trójsku vojnu, získal pre svoju prácu kredibilitu. Akceptoval totiž kľúčový moment rímskej legendárnej histórie - slávnu vojnu Grékov, z ktorej vzišiel Aeneas ako praotec Rimanov.
Na tomto základe sa mu podarilo otočiť naruby spôsob, akým Rimania zasadzovali nerímske kultúry do svojich príbehov. Ak Rimania používali prastaré mytologické príbehy na ozmyselnenie svojej existencie a tým legitimizovali svoje imperiálne ambície, tak Josephus použil tieto mytologické príbehy na obhajobu dlhej histórie židovského národa.
Inak povedané, použil ten istý postup, ktorý tak dlho a úspešne aplikovali Rimania. Napojil rímske dejiny na dávnu históriu Židov, čím obhájil starý pôvod svojho národa. Alebo ešte inak: obratne otočil interpretáciu dejín vo svoj prospech - tak ako Rimania zasadzovali nerímske do rímskeho, tak Josephus spojením exodu s Trójskou vojnou zasadil rímske do židovského. Tým získal argument par excellence. Uznal pravdivosť rímskych polomytologických príbehov, čím si vytvoril podmienky na obhajobu relevancie kľúčovej udalosti dávnych dejín Židovského národa – exodus z Egypta.
Jedným slovom, Jospehus Flavius založil svoju apologetiku na dvoch kľúčových bodoch:
1.umne eliminoval námietky založené na absencii zmienok o Židoch v dielach gréckych historikov pomocou toho, že títo historici sa rovnako nezmieňujú ani o Rimanoch t.j. ich práce sú neúplné a nepravdivé,
2. zasadil dávne dejiny Židov do kontextu rímskych polomytologických príbehov, čím týmto dejinám poskytol nespochybniteľný rámec, v ktorom sa uskutočnili.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára